Everything wrong with me

5. srpna 2015 v 21:32 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle
Z raka som si vybrala len to najhoršie. Keď som ešte verila na všetko to, čo je teraz v informáciách o mne preškrtnuté, dočkala som sa tak akurát faciek a buchnátov od života, a že niektoré naozaj boleli. A tak som veriť prestala. Ale začala som pracovať aspoň na mojej náladovosti zmiešanej s nízkym sebavedomím a žiarlivosťou, ktorá bola na ZŠ aj SŠ neznesiteľná. Úprimne obdivujem svoju naj kamošku, že to so mnou vydržala až doteraz. Už to bude asi 10 rokov, čo sa spolu kamarátime. Je jedna z mála ľudí, s ktorými to drží doteraz. Úprimne, ani si nepamätám ako sme sa začali baviť, proste sme sa kamarátili. Celkom úspešne sa mi darilo udržiavať si primeraný životný optimizmus, v čom mi pomáhal aj horko - ťažko osvojený flegmatický prístup k životu a hlavne irónia moja každodenná. No od učenia na skúšku z Molekulárnej biológie to so mnou ide zasa dolu vodou. Alebo skôr vodopádom. Na pár minút dobrej nálady pripadajú hodiny tej zlej. V takých chvíľach naozaj strácam nádej vo všetkom a neviem na sebe nájsť ani jednu pozitívnu vlastnosť.

Nikdy som sa nepovažovala za nejakú extra super sexi babu a tomu bolo prispôsobené aj moje sebavedomie. Ani mňa neobišla nejaká tá pubertálna kríza ohľadne vzhľadu, jediné, čo sa mi páčilo a stále aj páči, sú moje zelené oči, riasy a aj moje obočie sa pekne zahustilo a vytvarovalo aj napriek niekoľkoročnému vytrhávaniu. Ale bolo príjemné veriť, že mám stále nádej a aj zo mňa sa raz stane krásna biela labuť. A keď nie priamo krásna, tak aspoň prijateľná. Trpké vytriezvenie - genetika proste nepustí. Čo si budeme nahovárať? Žena, ktorá nespĺňa ideál krásy, proste nie je atraktívna, a pritom môže byť povahovo milá, vtipná, veselá, inteligentná a priateľská. Taká nemá v živote šancu, či už sa jedná o dobrú prácu alebo partnera. Aby nedošlo k nedorozumeniu - vôbec nenarážam na váhu. Keď sa mi tá nepáči, viem, čo mám robiť a nemárnila by som čas písaním tohto výlevu.

Iste, existuje jednoduchý spôsob, ako prírode "pomôcť" a upraviť "fasádu" - plastika. Mohla by som si dať prerobiť nos, pery napumpovať botoxom aby som vyzerala ako správna kačička, dať si vytrhať zuby a nechať si spraviť krásny porcelánový chrup. Mohla by som si nafarbiť vlasy podľa vôle, mohla by som sa na seba každý deň nanovo mazgať kilá make-upu aby zakryli všetky nedostatky, veď dnes je partnerka/manželka hlavne na okrasu. Asi začnem šetriť, lebo zadarmo mi plastiku nikto neurobí.

No i keby som mala dosť peňazí a odhodlala sa ísť na plastiku, nikdy k nej skutočne nedôjde, pretože zasiahne iná moja časť, zodpovedná za prirodzenosť. Tá odmieta všetko cudzie a cudzorodé. Nechce, aby sa do tela pchali kdejaké chemikálie a predmety, ktoré tam nemajú čo robiť. Tá je zodpovedná za to, že som si vlasy nafarbila raz v živote niekedy na prelome rokov 2013 a 2014, aj to nie z vlastnej iniciatívy, že by som dvihla zadok a išla si kúpiť farbu, a neplánujem si farbiť ani v pokročilom veku. Make-up som mala na sebe len párkrát, pamätám si akurát na stužkovú a prípad, keď som sa raz vybrala do mesta(knižnica a podobne). Táto časť má na svedomí aj to, že nech mám akékoľvek silné bolesti, napr. pri krámoch, odmietam lieky(okrem toho, že sú testované na zvieratách) a už je to dobrých pár rokov, čo som naposledy užila nejaký liek. Namiesto toho sa na všetko snažím nájsť niečo prírodné, napr. čaje alebo rôzne potraviny. Táto stránka mojej osobnosti nemá v láske ani lekárov, ktorí na všetko hneď predpisujú tony chémie bez toho, aby sa presvedčili, že je to naozaj nutné. Bráni tomu, aby sa zo mňa stala kreatúra, na ktorej nie je ani ten posledný chlp prirodzený.

Tieto dve moje časti sú v nepretržitom konflikte. Nevedia robiť kompromisy, nevedia sa dohodnúť, tvrdo si presadzujú svoje, hádajú sa, kričia po sebe, padajú aj pomyselné facky. V týchto konfliktoch však ťahá za kratší koniec "plastiková" časť. "Prirodzená" ju zvyčajne poriadne nakope a odhodí na smetisko môjho podvedomia. Na chvíľu je naozaj pokoj. Lenže po čase sa to objaví znova. "Plastiková" sa spamätá z tej bitky a pomaly sa opäť začne prepracovávať do môjho vedomia. "Prirodzená" jednoducho nevie raz a navždy ukončiť tento konflikt, len odďaľuje ďalšie negatívne myšlienky, a tak mi tento vírus zvaný "ideál krásy" stále hlodá v hlave. Táto neustála, viac či menej citeľná tenzia mi nerobí dobre. Raz mi z toho určite pukne hlava. Ak budem mať šťastie, bude to rýchle a náhle. Ak nie, a to sa stavím, že budem mať smolu, vypestujem si žalúdočné vredy alebo aspoň nejaké tie bolesti hlavy.

Ja a talent? To je nereálna kombinácia.
Niekto vie krásne kresliť a maľovať. Niekto vie famózne hrať na nejaký hudobný nástroj a niekto má zasa parádny hlas a vie ho využívať. Len ja som sa narodila ako jeblina bez akéhokoľvek talentu. Veci a osoby, ktoré nakreslím, sa nepodobajú, hrať neviem a môj spev pripomína skôr jeleňa v ruji. Moment, predsa len jeden talent mám - bez najmenšej námahy viem vyrobiť kopec problémov. Za svoj 22-ročný život som ich vyrobila toľko, že si ich ani všetky nepamätám.

Prídem ku jabloni a na jednom konári zbadám krásne červené jabĺčko. Predstava jeho sladkej chuti spôsobí, že sa mi začnú zbiehať slinky a zatúžim po ňom. Lenže je privysoko a ja na neho zo zeme nedočiahnem. To ma však neodradí a prinesiem si rebrík. Opriem ho o strom a začnem liezť. Poháňa ma túžba po krásnom jabĺčku a každým momentom som k nemu bližšie a bližšie. Načahujem sa po ňom, už ho skoro mám... Zrazu sa pošmyknem a tvrdo dopadnem na zem. Okrem pocitu sklamania, že som sa k jablku nedostala, mám na pamiatku aj modriny, či nebodaj zlomeniny.
Aká vysoká je moja frustračná tolerancia? Koľko takých pádov som schopná zniesť než mi z toho totálne preskočí?

Písala som, že som vďačná za to, že všetko nedostanem pod nos na zlatej tácke, a stále si za tým stojím. Lenže ja som bola vždy jedna z tých, ktorí museli skutočne makať a často ísť na dno svojich síl. Pred monitorom z matiky som sa naozaj poctivo učila až do neskorých nočných hodín, aby som to dala aspoň na tých 50%. Niekto ide na skúšku a naučí sa jednu otázku z 30. A vytiahne si práve tú jednu, ktorú sa naučil. Aké prekvapenie! Ja sa naučím 29 otázok z 30 a vytiahnem si práve tú 30., ako sa to krásne ukázalo na 3 predmetoch zo 4 na mojej mature. Ako náhle niečo zanedbám, nech je to hocijaká maličkosť, nad ktorou by iným ani nenapadlo sa nevzrušovať, hneď sa mi to vypomstí. Nikdy som nič poriadne ani nevyhrala. Unavuje ma takýto spôsob života.

Ubíja ma pomyslenie, že ešte stále nemám dopísaný ani jeden príbeh. Čo z toho, že mám XY nápadov, keď ich neviem pretaviť do plnohodnotných príbehov. Posúvam sa milimetrovými krokmi. Vlastne ťažko povedať, či sa vôbec dá hovoriť o krokoch. Veď ja budem môcť skákať meter dvadsať, keď sa mi na smrteľnej posteli podarí dokončiť svoju prvotinu.

Môj život je ako horská dráha. Tlačím svoj vozík života na vrchol. Ide to ťažko a stojí ma to veľa síl. Zavše sa aj pošmyknem alebo sa mi zamotajú nohy, bolia ma ruky, som vyčerpaná. Lenže sa nevrátim o krok dozadu, ja pre istotu padnem na úplne dno a musím začínať odznova. Keď sa mi v jednom prípade zo 100 podarí dostať sa nebodaj aj hore, je to úspech, ale netrvá dlho. Nestihnem si to užiť, lebo už sa zasa rútim dole a zasa musím vynaložiť všetko svoje úsilie, aby som sa opäť dostala hore. Čoho sa dotknem, v tom zlyhám alebo to kompletne dodrbem. Na čo je mi taký život? Mala som obdobie, keď som rozmýšľala, že sa vykašlem na to jediné, čo mi vedelo takmer vždy dvihnúť náladu - písanie, čo ide snáď proti všetkej logike sveta. Rozmýšľala som nad tým, že všetky svoje nápady podsuniem napr. mojej naj kamoške s tým, že môže rozobrať postavy na "základné diely", použiť nápady na scénky, možno z toho vytlčie viac než ja. Došlo to až k tomu, že som všetko písanie kompletne vyhodila z USB kľúča. Jasné, že som to mala všetko zálohované, teraz je to zálohované asi na 5-krát. No bol to zvláštny pocit. Už ani písanie nebolo "nedotknuteľné".

Možno by som mala mieriť nízko a pre istotu nič neočakávať. Aspoň nebudem sklamaná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Thomas Thomas | E-mail | 7. září 2016 v 12:23 | Reagovat

Dokonaly text:

"Môj život je ako horská dráha. Tlačím svoj vozík života na vrchol. Ide to ťažko a stojí ma to veľa síl. Zavše sa aj pošmyknem alebo sa mi zamotajú nohy, bolia ma ruky, som vyčerpaná. Lenže sa nevrátim o krok dozadu, ja pre istotu padnem na úplne dno a musím začínať odznova. Keď sa mi v jednom prípade zo 100 podarí dostať sa nebodaj aj hore, je to úspech, ale netrvá dlho. Nestihnem si to užiť, lebo už sa zasa rútim dole a zasa musím vynaložiť všetko svoje úsilie, aby som sa opäť dostala hore. Čoho sa dotknem, v tom zlyhám alebo to kompletne dodrbem. Na čo je mi taký život?"

Akoby som sa videl v zrkadle. Naucim sa to naspamät. Vozik zivota - nadhera. Ziaden Sysifov kamen, ale vozik! Tiez o tom nieco viem. Mal by som mat o rok 70. Ten moj vozik uz riadne skripe, uz ani neviem ci ma este kolesa. Naco je taky zivot? Profesionali, teda filozofi v tomto uplne zlyhali. Ich uloha bola, na tuto otazku odpovedat. Za najmenej poslednych 2000 rokov je vysledok uplna nula. Smiesne blaboty, ktorymi zakonite konci kazda diskusia na tuto temu. Takze nie sme sami. Rad by som ta poznal.

LG Tomas

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama