Prosinec 2015

Štedrý večer očami Leanne

23. prosince 2015 v 19:11 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle
Tieto Vianoce budeme oslavovať už deviati. Prichýlili sme totiž čierneho imigranta. Ale nie je to vyslovene imigrant, vlastne to nie je ani človek, ale taká malá čierna chlpatá, večne hladná guľka. V novembri ho mamka zachraňovala z vŕby a akonáhle sa k nej pritúlil, bolo rozhodnuté. Aplikoval proste veľmi rafinované metódy a my sme sa neubránili. Smějící se

Zajtra ráno je na pláne robenie zemiakového šalátu, ale musíme počkať na sestru, ktorá sa vyžíva v jeho miešaní holými rukami. K Štedrému dňu už neodmysliteľne patrí aj hádka o tom, či je zemiakový šalát poriadne ochutený a okorený. Keď nekolabujú obličky, je to málo. Bez toho ako keby ani Vianoce neboli. Smějící se

Na obed sa toho veľa neje, vlastne sa ani nevarí, lebo sme sa všetci okrem brata, ktorý šalát nemá rád, stihli prežrať šalátu. Klasika. Smějící se

Poobede sa väčšinou každý fláka, pozerá sa TV. Ako sa blíži podvečer, zvykneme baliť ešte darčeky. Pripravuje sa tácka s koláčmi, mamka natiera oblátky s medom a čape ockovi po prstochSmějící se, aby prestal kradnúť. Uvaria sa slivočky, pripravia sa ďatle a figy.

Na Vianoce pred dvoma rokmi som sestre kupovala boby. Smějící se Išla som za ňou, že snáď nechce, aby som jej ich balila. Namiesto toho sme do nich naložili všetky darčeky a spustili dolu schodmi. Museli sme otestovať fyzikálne vlastnosti materiálu a aj aerodynamický tvar aby sme v prípade núdze mohli ísť reklamovať. Smějící se

Tradíciou našej rodiny je aj nechávať si všetko na poslednú chvíľu. Minulé Vianoce som utekala ešte kupovať strúhanku na rezne. Posledné roky aj zdobenie stromčeka odkladáme práve na Štedrý večer. Tieto Vianoce som to zmákla už dnes. Som celkom zvedavá, koľko obetí medzi vianočnými ozdobami narátame tento rok, keďže bude musieť stromček čeliť nájazdom už 3 mačiek Smějící se. Aby to nedopadlo tak, že budeme 10 druhov vianočných gulí a z každej jeden kus. Už som udala tempo - jedna guľa už padla za obeť. Smějící se

Okolo piatej sa už nahadzujeme do slávnostného oblečenia. So súrodencami sa dohodneme, kto hodí darčeky pod stromček. Zvyčajne sú počas večere dvere do obývačky zavreté. Už sa dokončujú posledné úpravy, smažia sa rezne, rybka pre ocka a pagáčik pre mňa, pre brata sa varia zemiaky, nalieva sa symbolické množstvo alkoholu, veď sa predsa nechceme totálne spiť pod obraz Boží. Smějící se Nasleduje modlitba a púšťame sa do jedla.

Po večeri potom všetko odpraceme, naše telesné schránky sa presunú do obývačky, kde si pustíme už klasiku "Vianočné oblátky", pri ktorých mňa ako feministku môže pokojne aj vytnúť, a zvyčajne už očká pokukujú pod stromček. Keď to už mamka nevydrží, dôjde na rozdeľovanie. Po rozdaní nasledujú ešte poďakovania a tak nejako sa potom už len pozeráme na telku a popíjame. Smějící se

"Uzlíčky šťastia" - časť 2.

19. prosince 2015 v 15:46 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle

7. Výchova
Akú obrovskú zodpovednosť na seba preberá človek, ak je rozhodnutý vychovať zo svojho dieťaťa poriadneho človeka, ak mu chce odovzdať všetko to, čo potrebuje do života, všetky hodnoty, morálny a etický systém?
Mne radšej dieťa nedávajte, lebo vám z neho vychovám zakomplexovaného, zatrpknutého a paranoidného človeka. Nechcem aby z môjho dieťaťa vyrástla rovnaká troska, ako som ja.

8. Krámy
Krámy mi robia zo života peklo odkedy prvýkrát prišli. A už je to 11 dlhých rokov. Každý mesiac mám ukrutné kŕče a zvraciam aj 3- až 4-krát za deň. Vlastne kým sa nevyvraciam, bolesti neustúpia. Ak mám šťastie, takáto situácia trvá len jeden deň. V horšom prípade som úplne vyradená na tri dni. Nemôžem nič robiť, nemôžem sa učiť, len ležím v posteli a hreším ako pohan, prečo práve ja toto musím mať. Za tých 11 rokov si pamätám jeden jediný mesiac, kedy som bola schopná normálne fungovať. A naučila som sa, že keď cítim, že krámy môžu dôjsť každú chvíľu, radšej nič nejem, lebo by to bolo bohapusté plytvanie jedlom. Už som zažila kopec dní, kedy došli krámy, ale zle mi až tak nebolo, tak som išla do školy. Bohužiaľ, zas a znova sa ukázalo, že to bola chyba, pretože v škole sa bolesti natoľko vystupňovali, že mi zahmlievali myseľ. A nutkanie zvracať ma už chytilo už aj na ulici. Teraz sa spolieham na "babské recepty", ktoré som našla na internete. Odporúčal sa citrón, preto si posledné mesiace dopredu zadovážim kilo citrónov a dúfam, že to pomôže. Áno, pomáhajú, ale nie vždy. A to nehovorím o silných kŕčoch už v rámci PMS, kde stačí aj minimálny pohyb a ide ma vytnúť. A potom také bežné prejavy ako žravá chuť, kedy by som najradšej zožrala aj taniere, príbor a poháre. A to si predstavte, že som ešte jedna z tých "šťastnejších" žien. Niektoré totiž pravidelne končia v špitáloch na infúziách.
Len nedávno som sa dozvedela o jedinom možnom spôsobe, ako to vyriešiť bez toho, aby som musela žrať lieky až do menopauzy a ktoré mi doktori odobria bez toho, aby som musela mať minimálne jeden pôrod za sebou - vybratie maternice. Áno, môže sa to zdať ako veľmi radikálne riešenie. Moja mamka s tým ani po roku a pol stále nesúhlasí. Ale čo ona vie. Nemá každý mesiac to isté, čo ja. Nebudila sa v noci na otrasné kŕče. Muž to v živote nepochopí. Dokonca ani ženy, ktoré majú v pohode krámy, to nepochopia. Na toto riešenie musím mať síce posudok od psychiatra, ale rozhodne nemienim zažívať toto každý mesiac ešte 30 rokov. Keď sa naskytne príležitosť, podstúpim tú operáciu bez ohľadu na to, či s tým budú moji rodičia alebo ktokoľvek iný súhlasiť. Takže v konečnom dôsledku už aj tak mať deti nebudem môcť. Odmietam sa spoliehať na to, že sa to "upraví" po pôrode. Keď sa to neupravilo za tých 11 rokov, tak jedno tehotenstvo to nespasí.
Krámy z hĺbky duše nenávidím a snívam len o tom, ako sa ich zbavím. Dokonca sa mi už aj snívalo o tom, že som mala po tej operácii. Síce to trošku bolelo pri chôdzi, ale ani si neviete predstaviť tú úľavu a nekonečné šťastie.

9. Doktori
Ja ich rozhodne nemusím, mám na to svoje dôvody. Predstava zverenia sa do ich rúk mi vôbec nie je po chuti. Mala som tú česť s jediným normálnym doktorom, ktorý mal dokonca aj osobnostné predpoklady na túto profesiu, ale ich povesť to už u mňa nezachráni. Kartu mám len u všeobecnej doktorky a zubára. Na preventívky chodím len vtedy, keď sa mi podarí vstať, čo sa často nestáva. Vlastne ku všeobecnej doktorke chodím len vtedy, keď si chcem overiť, či je všetko v rámci mojej stravy v poriadku, a keď potrebujem ospravedlnenku alebo potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti. S chorobou tam ani nejdem, lebo by som odchádzala s plnou hrsťou liekov, ktoré vlastne ani nepotrebujem, keď mám k dispozícii 9-10-hodinový spánok, čaj a potenie. A čuduj sa svete, tento systém naozaj funguje. Navyše, mňa neskolí prvé ochladenie, ktoré "vyhladí" polovicu školy vrátane profesorov a študentov. Svoju "povinnú" chorobu si "odbijem" raz, dva razy za rok a mám pokoj.

10. Budúcnosť
Nechcem sa jedného dňa zobudiť pod hromadou špinavého prádla a s deckami a nepodareným chlapom na krku. Nepáči sa mi predstava "žienky domácej", ktorá celý svoj život podriaďuje iným. Moje ambície ďaleko presahujú túžbu vydať sa a mať deti, lebo tak sa to na ženu patrí a sluší. Veď žena bez muža a detí je ako kôl bez plota. Neužitočná, zbytočná, kariéristka, chladná a vypočítavá mrcha, možno zlatokopka. Akože sa to hovorí? "Žena sa stáva prvýkrát ženou, keď dostane krámy, druhýkrát po "odpanení" a tretíkrát, keď sa stane matkou.". S tlakom spoločnosti, že by som ako žena mala mať detí, sa vyrovnám. V súčasnej dobe je spoločnosť v takom stave, že mám pocit, že za to vnucovanie diktátov, ako sa má žena chovať, ako má vyzerať, čo má (hlavne v posteli) vedieť, že má byť ochotná spraviť ČOKOĽVEK, len aby si chlapa udržala, je tá posledná, čo mi má čo rozkazovať a niečo odo mňa požadovať.
Celý život som v područí iných. Hovoria mi, čo mám robiť, kedy to mám robiť a ako to mám robiť. Z každej strany počujem "dobre mienené rady", hoci na nich nie som zvedavá. Keby som bola, sama sa spýtam. Neustále pociťujem na sebe tlak, čo ma ešte v živote čaká, čo by som mala dosiahnuť, a neznášam to. Chcem sa konečne vymaniť z tých reťazí, chcem zhodiť okovy "povinností". Chcem sa rozhodovať sama za seba, a nemám problém niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Chcem si sama naplánovať jednotlivé dni, mesiace a roky.

Veľa žien má pocit, že im "v živote čosi uniká". Nejakým spôsobom sa dopracujú k myšlienke, že je to dieťa. Tak sa rozhodnú ho mať v nádeji, že snáď nájdu svoj zmysel života. Ale po narodení nastáva kruté vytriezvenie - dieťa nebolo to, čo chceli. Iné ženy sa rozhodnú mať dieťa preto, lebo na nich spoločnosť tlačí a ony nie sú schopné ten tlak uniesť. Výsledok? Zasa sú nešťastné a svoju frustráciu prenášajú aj na svojich potomkov. Mať deti a využiť ich ako "lepidlo", ktoré má udržať manželstvo pohromade, hoci tam možno už ani nie je čo zachraňovať, to je samostatná kapitola.

Nad vlastným dieťaťom vôbec neuvažujem. Moji rodičia sú uzrozumení s tým, že sa odo mňa vlastných vnúčat nedočkajú. A aby na to náhodou nezabudli, raz za čas im to láskavo pripomeniem.

AK by som sa predsa len rozhodla pre dieťa, budem to riešiť adopciou. Ten, kto má úplnú rodinu, to berie ako samozrejmosť, a tým pádom si to vôbec neváži(česť výnimkám). Ale pre veľa detí to až také samozrejmé nie je. Žiadny pocit bezpečia, istoty, minimum milých slov, pohladení a v podstate aj lásky, pretože tých detí je tam toľko, že aj keby vychovávatelia chceli, tak sa všetkým rovnaký diel proste neujde. A pokiaľ je v takých ústavoch taká úroveň vychovávateľov, ako v školách učiteľov, tak sa potom nedivím, že také deti sa dajú na dráhu zločinu. Prečo im nedať šancu na normálny život, prečo ich "nepretvoriť" na plnohodnotných členov spoločnosti?

"Uzlíčky šťastia" - časť 1.

19. prosince 2015 v 15:44 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle
Ak ste čítali článok "Moja cesta za šťastím", možno vás zarazilo, že ste tam nikde nenašli sen "mať deti". Veď každá poriadna žena musí mať deti. Nuž, v tom prípade nie som "poriadna" žena.

Blogerka "Coneja" sa svojim článkom zúčastnila témy týždňa. Poňala to zaujímavo a písala o tom, prečo okolie odsudzuje ženy, ktoré nechcú mať deti. Ona sama sa zaradila k ženám, ktoré nechcú mať deti. A našlo sa viacero dievčat a žien, ktoré zmýšľali rovnako, čo ma celkom príjemne prekvapilo. A zároveň ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, prečo ja neplánujem deti, aspoň nie vlastné, a prečo zaistenie pokračovania našej rodiny teda ostáva na pleciach mojej sestry a môjho brata.

Tu sú dôvody, na ktoré som prišla:

1. Genetická informácia
Som dostatočne sebakritická, aby som si vedela priznať, že moja genetická informácia nie je práve najlepšia. Za pochvalu stojí tak maximálne nadpriemerné IQ a moja skvelá imunita. Bohužiaľ, v doterajšom živote mi to bolo na dve veci - na pi*u a ešte raz na pi*u. Nemám talent asi na nič iné, než na vyrábanie problémov, to mi fakt ide. Čo ak sa dieťa nepodarí? To nie je tovar, ktorý sa dá vrátiť do 30 dní. Je to ľudská bytosť. Na to, že to v našej spoločnosti chodí tak, že kto nie je fyzicky príťažlivý, to má ťažké, som si zvykla a chápem, prečo to tak je. A aj moja silná, možno až extrémna introvernosť mi spravila veľkú službu. Ale nikdy nedopustím, aby moje dieťa zažilo to, čo ja. Aby si na vlastnej koži prežilo, čo spraví uvedomenie si, že o neho nikto nestojí a nikto ho nechce, s jeho sebavedomím a ako to naruší vnímanie vlastnej hodnoty ako človeka. Nie som taká sviňa aby som toto "dopriala" svojmu dieťaťu, aby si "skúsilo". Nepriala by som to ani najhoršiemu nepriateľovi.
Druhou kapitolou je GI do páru. Dnes je kvalitnej genetickej informácie veľmi málo a obávam sa, že ja k nej mať prístup nebudem, ak mi rozumiete.

2. Preľudnenosť
Ďalším faktom je to, že naozaj to, že Zem má obyvateľov viac než dosť. Podľa jedného článku, ktorý som čítala, vraj Zem zvládne uživiť až 21 miliárd ľudí, ale ja o tom dosť pochybujem. Na čo vyrábať ďalšieho "znečisťovateľa", keď sú detské domovy plné detí, ktoré trpia za blbosť svojich rodičov, ktorí mali najskôr rozmýšľať a až potom sexovať?

3. Strava
Som na vegetariánskej strave, ktorá podľa môjho názoru nie je vôbec škodlivá, práve naopak. A to platí aj pre tehotenstvo. Lenže ja chcem ísť na vegánstvo a keď to raz dosiahnem, už sa nikdy nevrátim späť. V mojich hrncoch sa nebude variť žiadne mäso a neskôr už ani žiadne živočíšne produkty.

4. Práca
Ak opomenieme odmietanie prijatia zodpovednosti, je jasné, prečo muži chcú mať deti. Aspoň niektorí. Veď jediné, čo oni spravia, je, že poskytnú svoju GI v rámci sexu. A potom sú z obliga. Ich život sa podstatne zmeniť nemusí. Veď keď ich partnerka a dieťa omrzí, jednoducho odídu a budú tak maximálne za biedákov, ktorí sa k svojmu dieťaťu nehlásia a neplatia na neho alimenty.
My ženy nesieme celé to bremeno na svojich bedrách. Žena je tá, ktorá sa bude musieť aspoň na čas vzdať práce, aby mohla ísť na materskú. Ona bude musieť upraviť svoj denný režim, aby vyhovoval dieťaťu. A povedzme si úprimne, za čas, ktorý žena strávi na materskej dovolenke, vypadne z pracovného rytmu, a jej šance na opätovné získanie postu, ktorý prislúcha jej vzdelaniu, sú minimálne. S dieťaťom na krku jednoducho nemôže konkurovať ženám, ktoré nemajú deti, či dokonca mužom.
Už som písala, že som nešla na VŠ len tak pre srandu králikov. Nečakajú ma ešte 3 semestre driny, skúšky a obhajoba bakalárskej práce, a potom ešte ďalšie 4 semestre makačky, štátnice a obhajoba diplomovej práce, aby som to zahodila v jedinom nestráženom okamihu, kvôli jednému "pošmyknutiu". Práce, ktorá, pevne verím, ma bude napĺňať a robiť šťastnou, sa jednoducho nevzdám.

5. Tehotenstvo a pôrod
Ranné nevoľnosti, šialené chute, zmeny nálad a brutálna záťaž na každý orgán v tele, hlavne srdce, ktoré musí pumpovať dvojnásobné množstvo krvi. Nehovoriac o bolestiach chrbta, poposúvaných orgánov a bolestivých prsiach, zvýšené riziko žlčových kameňov. Áno, najkrajšie obdobie v živote ženy.
Bolesti, ktoré sa každým okamihom stupňujú a trvajú až 20 hodín, vresk rozliehajúci sa sálou, krv a utrpenie. A vraj zázrak života. Nie, vďaka.
U mňa existuje aj nebezpečenstvo rizikového tehotenstva, pretože som Rh-. Ak moje dieťa bude tento faktor v krvi mať, teda bude pozitívne, moje telo ho vyhodnotí ako nepriateľa, a začne proti nemu tvoriť protilátky. Bohužiaľ, toto sa dá vyriešiť len žraním liekov, ktoré tvorbu protilátok potlačia a ja som vyslovene proti.

6. Starostlivosť
Dieťa je záväzok na celý život, nie na jeden - dva roky. Bohužiaľ ho vnímam ako prekážku v živote, ktorý chcem mať. Nepáči sa mi predstava, že budem niekoľko rokov vstávať niekoľkokrát cez noc. Nepáči sa mi predstava "budíčka" v forme detského plaču, resp. skôr revu. Nepáči sa mi predstava menenia plienok.


Moja cesta za šťastím

19. prosince 2015 v 13:44 | Leanne |  O mne
1. úspešne skončiť prvý stupeň štúdia s titulom Bc.
2. úspešne skončiť štúdium VŠ s titulom Mgr.
3. nájsť si prácu ako učiteľka, najlepšie na gymnáziu, kde som chodila ako študentka
4. byť dobrou učiteľkou
5. dopísať svoju prvotinu, nech už to je hocijaký z toho množstva príbehov, ktoré mám rozpracované
6. písať knihy (ale to asi nikoho neprekvapí, alebo áno?)
7. písať texty
8. zavŕšiť prechod na vegánstvo
9. mať rodinný dom a v ňom 3+ psíkov, 6+ mačičiek a čokoľvek, čo bude potrebovať moju pomoc
10. venovať sa pomoci tým, ktorí to potrebujú
11. podporovať organizácie, ktoré sa venujú ochrane zvierat a životného prostredia
12. prispieť svojou troškou k tomu, aby bol svet lepšie miesto
13. snažiť sa byť dobrým človekom aj napriek zlobe, ktorá vládne svetu
14. plynule rozprávať aspoň jedným germánskym jazykom
15. plynule rozprávať aspoň jedným románskym jazykom
16. plynule rozprávať aspoň jedným ugrofínskym jazykom
17. plynule rozprávať aspoň jedným slovanským jazykom(okrem slovenčiny a češtiny)
18. preletieť sa aspoň raz v strojoch B747, 777 a 767
19. naučiť sa hrať na nejaký strunový nástroj, najlepšie gitaru
20. mať jednu akustickú a jednu basovú gitaru
21. navštíviť aspoň jednu anglicky hovoriacu krajinu, najlepšie Veľkú Britániu
22. naplniť svoje životné poslanie na tejto zemi
23. zostarnúť s noblesou
24. na sklonku života dospieť k názoru, že som svoj život prežila naplno v rámci mojich možností a že po mne niečo ostane
25. odísť so cťou

Milý denníček, ...

4. prosince 2015 v 14:46 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle
Ruku na srdce, kto si ako dieťa poctivo písal denníček? Musím sa priznať, že ja som si ako malá denník vôbec neviedla. Trvalo mi dlho, než som objavila jeho "čaro".

Pred pár rokmi mali denníčky skôr podobu malých, prenosných knižočiek a text sa písal rukou. No, a samozrejme, že sa to odkladalo na bezpečné miesto, pretože denník bol vec veľmi intímna.
Dnes, v dobe moderných technológií si aj denník prešiel zmenou. Ja vítam možnosť písať to na notebooku - šetria sa lesy, ktoré by inak padli na výrobu papiera, a šetrím si aj ruku, čo je dosť potrebné, lebo mám obavy, že po skončení školy bude moja pravá ruka vo veľmi biednom stave.

Svoj denník som si založila dňa 27.7.2013. Presný počet slov k dnešnému dňu neviem, ale trúfam si povedať, že je ich už viac ako milión, možno aj milión a pol.
Jeho štruktúra sa za ten čas zmenila len málo. Základ tvorí dátum, čas a súhrn udalostí daného dňa. V ďalšom odseku sa nachádzajú nápady, postrehy, pripomienky v rámci písania, ak v ten deň nejaké boli. Zvyčajne si denník píšem poctivo každý deň, takmer pravidelne - pred spaním. Ale niekedy sa stane, že v nejaký deň náladu na písanie nemám, alebo sa pri niečom zdržím tak dlho, že sa mi už potom jednoducho nechce písať. Alebo oveľa častejšie sa to stáva pri "mesačných" návštevách. Vtedy je denník tá posledná vec, na ktorú myslím, keď celý deň preležím v kŕčoch, zavše si aj ponadávam. Ale aj za také dni zápis napíšem, len ho spojím so zápisom nasledujúceho dňa, alebo nasledujúcich dní.

A prečo je dobré mať vlastne denník?

1. Vyprázdni sa hlava.
Veľmi podstatná výhoda. Ak som nahnevaná, alebo mám jednoducho zlú náladu, vypíšem sa a je mi lepšie. Hlavne pred spaním je to skvelé, pretože mi potom už v hlave nevíria myšlienky a ja tak ľahšie zaspím.

2. Rezervoár spomienok
Človek nemá šancu zapamätať si úplne všetko. To poznáme hlavne my, študentiSmějící se, a profesori to zasa odmietajú uznať(keď po nás chcú, aby sme sa nabiflili celú knihu, ktorá má sto a viac strán, a toto na každú skúšku, a keď máme za semester 6 a viac skúšok, tak amen, tma). Ale tým, že vypichnem dôležité udalosti dňa, si ich už nemusím pamätať, pretože sa k nim vždy môžem vrátiť. Samozrejme, ak sa mi tie zápisy nestratia, ale aj proti tomu som "poistená", mám asi 4 zálohy a jeden originál. Už niekoľkokrát sa mi osvedčil denník v tom, že som si v ňom mohla niečo vyhľadať, keď som si už nepamätala všetky detaily. A na druhej strane sú spomienky a udalosti, ku ktorým sa rada vrátim.

3. Nápady, pripomienky a poznámky
Za normálnych okolností sa cez deň objaví niečo, nad čím sa zamyslím v rámci písania, a vyvodím z toho nejaký záver. A ten, samozrejme, napíšem, aby som na neho nezabudla. Alebo prídem na niečo, na čo si musím dávať pozor, či už sa jedná o nejaké chybičky, alebo aj logické zádrhele, ktoré by mohli potenciálnych čitateľov zmiasť.
Nápady si tiež zapisujem, to je alfa a omega. Pri prechádzaní starších nápadov mi zvyčajne napadajú iné, častokrát lepšie možnosti, kombinujem scénky, posúvam ich v deji do iných častí, alebo proste daný nápad len vylepšujem, až kým nie som aspoň ako - tak spokojná. Niekedy sa chytám za hlavu pri čítaní mojich starších zápisov, ešte zo začiatkov denníka a vlastne aj písania, čo som to mala za debilné nápadyUsmívající se. Ale je to užitočné, pretože sa poučím a na vlastné oči vidím posun.

4. Rozcvička
Pri písaní denníka sa rozpisujem. Keď som už v "ráži", na um mi prichádzajú vhodné slová, formujú sa mi vety aj opisy do príbehov. Vlastne, čokoľvek, čo napíšem, je pre mňa prospešné. A čím viac, tým lepšie. Takto som vlastne napísala hneď niekoľko životopisov, a tie ma zasa viedli už ku konkrétnemu deju, keď som napísala nejakú scénku, alebo ma priviedli k ďalším nápadom.
Prišla som na to, že len samotný denník mi na úplne rozpísanie nestačí. Ale ak sa k tomu pridajú už spomínané životopisy, alebo hoc´ aj článok na blog, už to začína byť zaujímavé. Len nedávno som tak napísala časť "osudového stretnutia" v jednom príbehu, alebo jednu scénku v ďalšom.

5. Osobný terapeut
Niečo ma trápi, neviem nájsť vhodné riešenie alebo mám len určité obavy, ktoré ale neviem definovať, pomôže, keď si to dám na papier. Takto mám možnosť všetko vidieť trochu inak. A už niekoľkokrát ma to naviedlo na to, ako môžem nejaké situácie vyriešiť. A, samozrejme, sa mi podstatne uľavilo, keď som to zo seba dala von. Takto nepotrebujem nič a nikoho iného, než svoj denník. Nemusím čakať v radoch u psychológov alebo psychiatrov, a nikto ma nevyhodí po pár minútach s tým, že môj čas uplynul. Naučila som sa svoje osobné veci, vnútorné konflikty, viac, či menej vážne problémy jednoducho vyriešiť sama a nespoliehať sa na nikoho, ani vlastnú rodinu, či kamarátky.

6. Bútľavá vŕba
Denník môže slúžiť na uskladnenie hocičoho, čo človeku napadne, či už sa jedná o tajné lásky, fantázie, tajomstvá, trápne príhody alebo ťažké obdobia v živote, ktorými si človek prešiel. Denník má tú výhodu, že je diskrétny a taktný - dobrovoľne vaše tajomstvá nevyzradí, na rozdiel od ľudí, na ktorých sa nedá 100%-tne spoľahnúť, či už je to v rámci "pomsty" alebo nedopatrením, náhodným prerieknutím. Nevravím, že sa na kamarátky a kamarátov nedá spoľahnúť, ak takých máte, ste šťastný človek. Ale ja sa so svojou paranojou radšej spoľahnem na denník.

7. Je zadarmo.
Nuž, čo dodať? To je obrovská výhoda.

A čo nevýhody?
Ja vidím asi len jednu - čas. Keď sa za deň stane veľa vecí a udalostí, zápis obyčajne presiahne 1, 1,5 A4. Taký zápis sa prirodzene natiahne na dlhšiu časovú jednotku, ktorú tomu musím venovať, aby som spísala všetko podstatné.
A zasa sú dni, kedy napíšem tak maximálne pol A4, takže sa to zrejme aj nejako vyrovná.

Zhrnula by som to asi tak, že viesť si denník má oveľa viac výhod ako nevýhod, a ja som veľmi rada, že svoj denník mám.