Leden 2016

"Hej, láska! Nezabudla si na niekoho?!"

21. ledna 2016 v 13:50 | Leanne |  Vyňatky z Leanninej mysle
Ak ste čítali článok "Moja cesta za šťastím", možno vás zarazilo, že ste tam nikde nenašli sen "nájsť si partnera". Veď každý normálny človek túži mať vedľa seba niekoho, s kým by mohol zdieľať radosti alebo starosti, proste všetko, čo život prinesie. Nuž, v tom prípade nie som "normálny" človek.

Dôvod je vcelku prostý - zatrpkla som do takej miery, že už vôbec neverím, že niečo také ako láska(o láske na celý život ani nesnívam, lebo je to absolútne mimo reality) ešte existuje. I keď, ako som písala v informáciách o sebe, jej existenciu úplne nevylučujem. Ale rozhodne neverím, že by mohla stretnúť mňa. Určite existujú aj horšie veci, ale fakt, že som sama nad sebou v 22. rokoch "zlomila palicu", mi príde naozaj smutný.

Keď sa teraz obzerám späť, začínam kopec vecí chápať a zároveň začínam rozumieť tomu, ako to viedlo k tomu, že je zo mňa taká osoba aká je, a to sa netýka len vzťahov, ale aj mojej paranoje, pretože neexistuje človek, ktorému by som verila na 100%. Možno keby som vedela to, čo viem teraz, ušetrila by som si kopec sklamaní. Ale, bohužiaľ, som tak trochu "opozdená".

Ľudia pravdepodobne zatrpknú po viacerých nevydarených vzťahoch. Môj prípad je trochu odlišný. Za celých mojich 22 rokov ma nikto nechcel, okrem uchýlakov z POKEC-u, ale ani to nie je bohvieaká útecha. Za tie roky kvapky plnili môj pohár. Až nakoniec začali pretekať cez okraj a to bol ten okamih zlomu, kedy som prestala veriť. Jednoducho som rezignovala. Navždy a nadobro.

Prvá udalosť, ktorej pripisujem určité ponaučenie, je ešte zo ZŠ, z prvého stupňa. Vtedy sa ešte v telocvični v škole organizovali diskotéky. Nebola to žiadna sláva, ale v našom veku sme boli radi aj za to. A takto sme si mohli povedať, že sme už boli na diskotéke. V tej dobe sa mi páčil jeden spolužiak. Ja osobne som už v tom veku vykazovala nezáujem o takéto udalosti. V ten večer som ale išla práve kvôli tomu spolužiakovi. Bola som netrpezlivá, kedy príde. A keď prišiel, bola som sklamaná. Sedela som na lavičke a márne čakala, kedy príde a pozve ma do tanca. Nakoniec prišiel, ale aj len preto, že ho popýtali moje kamarátky. A to ponaučenie? Ľudí jednoducho nemôžete donútiť aby vás mali radi, aby im na vás záležalo, a na vzťah treba vždy dvoch. Ostáva len dúfať, že sa raz nájde niekto, komu sa budete páčiť. Nehovoriac o tom, že ja som už vtedy bola dosť divná, taká čudáčka, ktorej nikto poriadne nerozumel a nechápal pochody v jej mysli. Kto by chcel takú?

Dámska jazda v Tornali. Išli sme na dovolenku ja, moja sestra a mamka. Po jednom dni kúpania sa mamka odobrala na izbu a my so sestrou sme ostali. Prechádzali sme sa okolo prírodného jazera a rozprávali sa. Do cesty nám prišli nejakí chalani. Už si presne nepamätám, koľko ich bolo. Pozvali nás na kofolu. Vtedy sa ešte fičalo na POKEC-i a jeden chalan si pýtal nick od mojej sestry. Ja som si v duchu opakovala ten svoj, keď sa bude pýtať mňa. Pekný príklad na to, aká som "opozdená" - celý čas išlo o moju sestru. Mňa pozvali len z nutnosti, akejsi slušnosti, "aby sa nepovedalo". Nebudem klamať - bola to tvrdá rana.

Prišiel 9. ročník a s ním rozlúčka. Celé to bolo trochu zvláštne po našom výlete, na ktorom som sa naučila, že kombinácia víno + pivo + kúsok vodky nie je veľmi vhodná. Ešte smutnejšie na tom bolo to, že kým po moju naj kamošku chodili spolužiaci a vyzývali ju do tanca, ja som ostala sedieť pri stole ako tá najposlednejšia troska a socka. Márne som dúfala, že sa nájde niekto, aj keby to bolo len z povinnosti. Nikto sa nenašiel a tak som to vzdala a odišla preč.

Na ZŠ vo všeobecnosti nemám dobré spomienky, bolo to utrpenie. Jediné, za čo som ZŠ vďačná, je naj kamoška a zistenie, akou učiteľkou rozhodne NECHCEM byť.

Na SŠ sa to trochu zlepšilo. Prišiel nový kolektív, ktorý mi síce tiež úplne nesadol, ale okrem naj kamošky som si tam našla ešte ďalšie 3, či 4 dievčatá, ktoré som mala rada a s ktorými som trávila čas. Našlo sa ďalších pár dievčat, s ktorými som sem - tam prehodila slovko a tiež som k nim mala celkom pozitívny vzťah. Niekedy v prvom ročníku som párkrát prichytila spolužiaka, ako sa díva mojím smerom. Ale keďže som bola takmer vždy v prítomnosti mojej naj kamošky(a podľa predošlých skúseností) som jednoducho usúdila, že v centre jeho pozornosti je moja naj kamoška. A vlastne by som sa ani nedivila - je pekná, vtipná a mimoriadne inteligentná. Nepoznám šikovnejšieho človeka ako je ona. Navyše to so mnou celkovo nemala jednoduché kvôli mojej otrasnej povahe, ale stála pri mne a ja si to vážim. Navyše bolo trápne, ako si niektoré moje spolužiačky zo ZŠ alebo SŠ mysleli na základe jedného pohľadu, že je chalan do nich automaticky zabuchnutý. Bola som v tom, že to bola proste náhoda, veď kto by chcel takú nemotornú, divnú veľrybu, ešte k tomu aj s príšernou povahou, ktorá pomaly prepadala z matiky a fyziky? Lenže to trvalo až do 4. ročníka. Niekedy mi tie jeho pohľady boli vyslovene až nepríjemné. A keď som kamarátkam rozprávala o tom, že sa sťahujeme(i keď to bolo len z mesta do vedľajšej dedinky, asi 15 minút chôdze pešo ďalej), mala som dojem, že počúva. V živote by som nenašla odvahu, aby som sa otvorene vyjadrila, snáď aj v obave z odmietnutia. Ale na stužkovej som mu dala taký jasný signál, akého som len bola schopná. Bez odozvy. Doteraz neviem, čo to bolo, o čom to bolo.

Výsledkom tohto bolo nielen zatrpknutie. Napáchalo to viac škody, než si dokáže človek, ktorý v živote nemal s hľadaním partnera problém, predstaviť. Zrazilo to moje sebavedomie úplne na dno. V štandardné dni sa pohybuje niekde okolo nuly. V prípade zlyhania, akéhokoľvek, klesá hlboko do mínusových hodnôt. Resuscitovať ho, i keď na malú chvíľku, než to opäť spadne tam, kde to bolo, ho môže vyjadrenie, že som dôveryhodná, že pôsobím inteligentne a intelektuálne.
Trpím pocitmi menejcennosti, a nielen kvôli tomu, že ma nikto nechce. Jediná osoba opačného pohlavia, ktorá mi kedy otvorila dvere a mohla som si byť istá, že je to vyslovene o mne, ani nebola heterosexuál. Bol to gay. Otvoril mi dvere hneď niekoľkokrát. Veľa výhod spojených s tým, že som žena, ako otváranie dverí, pomoc s batožinou, som si zatiaľ neužila. A myslím, že pokiaľ nepôjdem na operáciu a nedám si prerobiť "fasádu", ani si ich neužijem. Zvykla som si na samotu a teraz už len pri zmienke o vzťahu beriem nohy na ramená. Vzťah je pre mňa ako väzenie, do ktorého na "výkon trestu" už nikdy dobrovoľne nenastúpim. O svadbe ani nehovorím.

A aj určité osobné záležitosti, ktoré tu nebudem špecifikovať, vylučujú vzťah, lebo by to znamenalo, že budem neustále v kŕči, či si to môj partner náhodou nevšimne, a moja paranoja mi nahovára, že to môže zneužiť proti mne, a tak ma vlastne drží pod kontrolou.

Vhodné zamyslenia je to, kde by som bola teraz, keby bolo všetko v pohode. Bola by som na VŠ a robila všetko preto, aby som si mohla povedať, že som vysokoškolsky vzdelaná? Mala by som koníčky a mala našliapnuté na dokončenie svojej prvotiny? A okrem toho rozpracovaných ďalších niekoľko príbehov, ktoré chcem rozhodne dokončiť? Vedela by som si zariadiť život tak ako chcem ja? Bola by som tak samostatná ako som teraz? Alebo by som mala len chlapa, možno už aj kŕdeľ detí a žiadnu poriadnu vyhliadku do budúcnosti, okrem otrockej roboty? Boli by moje jediné tituly "manželka" a "matka"?

Ale nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, moja zatrpknutosť sa neprejavila a neprejaví v mojich príbehoch. Moje postavy majú dosť naložené, či už fyzicky alebo psychicky, ale poväčšine sa dočkajú šťastného konca, i keď v niektorých prípadoch možno trochu netypického, a zatiaľ plánujem zabiť len jednu hlavnú postavu, ale bude to mať svoj účel a na niečo dôležité to poukáže. Výhodou príbehov je to, že si viete realitu upraviť podľa seba, zahrnúť tam to, čo chcete, čomu veríte. Aká pointa by bola v tom, keby mali moje postavy rovnaký život ako ja? Nepotrebujem to znova prežívať pri písaní. Navyše moje postavy sú niečo ako moje deti a ja pre nich chcem lepšiu budúcnosť, než akej čelím ja. To je to, čo chce každá matka pre svoje deti. Svojim postavám rozumiem, predovšetkým mojim hrdinom, pretože im vidím do hlavy, bodaj by aj nie, keď som ich vytvorila. Viem, že čo povedia, myslia vážne, možno až na Thomasa, to je špeciálny prípad a Cristiana by bola radšej, keby väčšinu vecí, ktoré povedal, nemyslel vážne. Ale pri ostatných to rozhodne platí. Viem, že majú určitú vnútornú morálku, podľa ktorej sa riadia, a taký Casey je asi "najčistejší morálny vzor". Viem, že sú zodpovední. Nečakám, že sa nájde muž, ktorý by bol ochotný chrániť svoju partnerku alebo manželku v prípade potreby vlastným telom, ale moji hrdinovia to robia, a že si kvôli tomu toho dosť odnesú. Majú viacero vlastností, bez ktorých sa, podľa môjho názoru, jednoducho nedá s niekým vytvoriť vzťah. A verte, či nie, nemám potrebu ničiť iným predstavy o vzťahoch len preto, že ja som šťastie nemala. Nech sa každý zariadi podľa seba, nech si každý sám vytvorí mienku.