O autorských vzoroch

2. listopadu 2018 v 0:26 | Leanne |  Myšlienky o písaní
V podstate mám (zatiaľ) len jeden. Je to americká spisovateľka Iris Johansen. Jej knihy v zásade spadajú do dvoch kategórii - detektívky a romantické novely.

Prečítala som od nej asi všetky detektívky, ku ktorým som sa dokázala dopracovať. Prvá detektívka, ktorú som čítala, sa volá Tvár zrady. Práve táto kniha ma nakoniec "dohnala" k čítaniu ďalších. Táto kniha sa honosí jedným rekordom.

Zvyčajne totiž popri raňajkách sedím pri notebooku a buď sa bavím s koníkmi, alebo skrátka pozerám nejakú časť Simpsonovcov/Futuramy alebo nejakého iného seriálu, prípadne dokumentu. Tvár zrady ma však tak zaujala, že som prvýkrát uprednostnila knihu pred notebookom. Doteraz si pamätám, že to bol pondelok, kedy som netradične cestovala do PO, namiesto zvyčajnej nedele. Raňajky som si doma odpustila a jedla som až v PO. A jedla som práve pri čítaní knihy.

Po Tvári zrady nasledovali ďalšie knihy - Vražedná hra, Na stope, V hlbokej noci, A potom zomrieš a nakoniec aj kniha, ktorú som chcela prečítať ako prvú, ale nebola som jediná, kto si to chcel prečítať, lebo bola dosť dlho vypožičaná - Škaredé káčatko.

Musím pripomenúť, že ja zvyčajne romány nečítam, vlastne takmer vôbec, lebo ma to nebaví. Všetky spomínané knihy mali vyše 300 strán, ak si dobre pamätám, a všetky som len tak "zhltla".

Dokonca som sa odhodlala aj na čítanie jej romantických kníh. Žiaľ, toto nedopadlo veľmi dobre. Dočítať do konca som dokázala len prvú časť knihy Jazdkyňa.
Moje autentické myšlienky, pocity a dojmy po dočítaní prvej časti a začatí druhej časti:
Pozor, môžu sa vyskytnúť spoilery!
"Pokračovala som v čítaní, ale bohužiaľ, už na to nemám nervy. Ten hlavný je neskutočný idiot, ktorý si myslí, že vyhrážkami získa lásku. Popravde, byť na mieste tej hlavnej, ktorá je už tiež za jeblinu, niečo na spôsob Belly, ktorá nemá ďaleko od najväčšej jebliny na svete, brala by som nohy na ramená a utekala tak rýchlo ako by mi moje nohy dovoľovali. Od vyhrážania je už len krok k naozajstným činom. Alebo by sa mi už pri niečom takom minimálne aspoň rozsvietilo výstražné svetlo. Ale tá jeblina to prešla bez všetkého. Krásna láska, keď sa jej vyhráža, že jej vezme žrebčeka. Tá pravá láska. Ak je toto pre neho jediný spôsob, tak potom je neskutočný úbožiak. Kým sa len doberali, bola to celkom sranda. Ale keď to prerástlo do vyhrážania, prestalo ma to baviť. Okrem toho som nadvihovala obočie, napr. nad výberom šiat. Teoreticky to znie ako niečo nevinné, ale ďalšie varovné znamenie - ten debil vyberal hlavnej šaty len podľa toho, čo by sa páčilo JEMU, nie jej. On ich asi nosiť nebude, mal vyberať podľa toho, čo sa bude páčiť jej. Alebo nech to potom nosí on, keď sa mu to tak páči. A dorazilo ma, keď si ich ona na truc zobrala a ten chumaj sa začal rozčuľovať, že si ich zobrala. Začal za ňu rozhodovať. Ďalší kokot, ktorý sa zastrája ako hlavnú "strašne zvedie". Zápletka stála, namiesto nej riešili koníky, čo je síce fajn, veď koníky, ale začalo to strašne vadiť. Keď chceli riešiť koníky, tak mala byť zápletka len čisto o koníkoch, vtedy by to bolo fajn. A vrchol bol, keď začali riešiť nejakú pozíciu gardedámy a dokonca sa vychystali na nejaký chujový ples. Vzhľadom na žáner som akosi rátala s tým, že to nebude také akčné, ako povedzme detektívky, avšak spoliehala som sa na to, že to teta Johansen nejako zaobalí a stále bude schopná udržať moju pozornosť. Nestalo sa tak. Teda prvá časť bola v pohode, dalo sa to, rýchlo to zbehlo, opisy jebačiek boli rozhodne zaujímavé. Ale druhá časť je proste odpad. Ľutujem, tetu Johansen mám veľmi rada, jej detektívky sú pre mňa vzorom, ale tie jej romantické žvásty fakt nemusím. A odporúčam ženám nečítať také kraviny, lebo majú veľmi negatívny dopad na ich beztak chujové zmýšľanie."

A prečo ju, teda jej detektívky, považujem za svoj vzor?

Za prvé preto, že vie vystavať zaujímavé zápletky a charakterizovať postavy, a dokáže vtiahnuť do deja, a tým myslím skutočne vtiahnuť do deja. Čakala som vtedy na stanici Prešov - mesto, a keďže hlásili, že Os do KE bude mať meškanie, krátila som si čas čítaním ďalšej knihy od Iris Johansen. Po pár odstavcoch som prestala úplne vnímať okolie a stratila som pojem o čase. Musela som sa pýtať vedľa stojacej pani, či už náhodou ten Os nešiel, lebo by som si to skutočne ani nevšimla. A čo je ešte lepšie - ženské hrdinky ma vôbec neiritovali, práve naopak, veľmi som im fandila. Neboli síce úplne podľa môjho gusta, ale tak na 90% spĺňali to, čo čakám od ženských hrdiniek. Občas to s niektorými, ženskými aj mužskými, postavami bolo "na vážkach", ale vždy to nakoniec dobre dopadlo.

Za druhé dokáže vymyslieť brutálne prekvapenia. V tom Škaredom káčatku bolo jedno prekvapenie také brutálne, že mi v prvom okamihu ani nedošlo, čo sa vlastne stalo.

Za tretie tempo príbehu. Vo všeobecnosti sa odporúča vyjadriť všetko, čo sa dá, cez dialógy, a nie opisy. Toto pravidlo Iris Johansen, alebo ako ju ja volám teta Johansen, plní do bodky. Aj vďaka tomu je tempo rýchle a aj po prečítaní viac ako 300 strán mám pocit, že som prečítala maximálne 50 strán, ak nie aj menej. Proste len začnem čítať a už je koniec, hoci ja pozerám, kde sú ďalšie strany, lebo chcem pokračovať a chcem viac.

Nedávno som sama so sebou rozoberala tému "záporákov" a možno ohľadne tejto témy mám výhradu, ale to je len môj názor. Keď som si tak prehrávala záporákov v prečítaných knihách, nadobudla som pocit, že všetci jej záporáci sú tzv. "complete monsters", čo ja veľmi nemusím, a práve preto som sa v príbehoch C + T a A + C tak vyhrala so záporákmi, že to už vlastne skoro ani nie sú záporáci, aspoň nie v mojich očiach. Môj názor na záporákov, čo musia mať a podobne, budem podrobnejšie rozoberať v príspevku "O záporákoch".

V každom prípade to ale v žiadnom prípade nekazí veľmi pozitívny dojem z kníh Iris Johansen, a nič to nemení na fakte, že jej detektívky mám ako vzory.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama